Materiály, z ktorých sú kontaktné šošovky vyrobené prešli v priebehu vývoja výraznými zmenami. Tak, ako sa zmenila štruktúra kontaktných šošoviek, v závislosti od získavania nových poznatkov v oblasti predného segmentu oka a rozvoja požiadaviek vedy týkajúcich sa flexibility, priedušnosti a výroby. Rovnako tak sa pristúpilo aj k hľadaniu progresívnych riešení individuálnych problémov. Rozvoj nových pokrokových materiálov stále napreduje, ale o rohovkovom metabolizme kontaktných šošoviek sa uvažuje len v teoretickej rovine.

Prvým materiálom, z ktorého boli kontaktné šošovky vyrobené, bolo sklo. Jeho vlastnosti a rastúce požiadavky týkajúce sa flexibility, priedušnosti a väčšej ekonomickej produkcie odsunuli skoré dvadsiate roky dvadsiateho storočia do ústrania.

V tom čase sa v Nemecku a Amerike objavili pokusy zamerané na výrobu kontaktných šošoviek z celuloidu. Avšak pre nadmernú mäkkosť a nestabilitu tohto materiálu nemali úpravy veľký úspech a ľudstvo sa vrátilo späť ku skleným kontaktným šošovkám.

Zmena nastala v priebehu pätnástich rokov, v čase pred druhou svetovou vojnou, kedy bol termoplastický polymér - polymetylmetakrylát (PMMA) pôvodne vyvinutý pre vojenské účely. Plastové kontaktné šošovky vyrobené z tohto materiálu majú oproti tým skleným niekoľko výhod. Sú dostatočne tvrdé, odolné proti poškriabaniu a rozbitiu, biologicky bezpečné, dobre sa s nimi narába a sú ľahko a vysoko svetlu priepustné. Vyznačujú sa takmer celkovou nepriepustnosťou kyslíka, čo spôsobuje stále menšiu znášanlivosť.

Všetko sa zmenilo v šesťdesiatych rokoch, keď profesor Wichterle so svojim tímom vynašiel sieť polyhydroxyethylmetakrylátu (HEMA) - hydrofilný gel. Jeho štruktúra má za následok vysokú priepustnosť a mäkkosť - vlastnosti nevyhnutné pre pohodlné nosenie kontaktných šošoviek. Objavenie mäkkých kontaktných šošoviek umožňuje ich využivanie miliónom ľudí.

O pätnásť rokov neskôr bol vytvorený CAB -  butyrát z acetátu celulózy, prvý plyno-priepustný materiál tvrdých kontaktných šošoviek. Priepustnosť je však stále nízka a tiež vďaka plastu, ktorý obsahuje silikón a je prítomný v tvrdých kontaktných šošovkách a vývoju nových látok (napr. silikónových živíc) sa tvrdé kontaktné šošovky v súčasnosti používajú vo veľkej miere len na liečebné účely.

Zhruba v rovnakom čase ako prvé kontaktné šošovky RGP sa objavila aj silikónová guma. Tieto materiály vynikali priepustnosťou kyslíka poukazujúc na veľký pokrok v rámci mäkkých kontaktných šošoviek. Veľkým problémom ich úpravy však bola hydrofóbnosť.

Iba kombinácia hydrogelov s materiálmi prepúšťajúcimi plyn dokázala pre dnešnú dobu vytvoriť najdokonalejší hybridný materiál kontaktných šošoviek - silikón-hydrogel. Silikónové zložky tohto materiálu zaisťujú extrémne vysokú priepustnosť kyslíka, zatiaľ čo hydrogelová zložka zabezpečuje plynulosť a ľahkosť prenášania a pohybu šošovky, čo zaručuje veľmi dobrú kompatibilitu pre konečného úžívateľa a umožňuje predĺžené a nepretržité nosenie.